Viktor Cicko o natáčaní v armáde a Afganistane

Viktor Cicko sa vrátil pred pár dňami z filmovania v Afganistane. Mal som šancu sa ho opýtať zopár otázok o práci v armáde a o filmovaní v Afganistane. Viktor nie je vojak, ale pracuje pre Ministerstvo Obrany SR ako civilný zamestnanec. Pochádza z Bratislavy, presnejšie z Petržalky. Študoval na Filozofickej fakulte UK, kde predčasne ukončil študium kvoli pracovnej ponuke na MO SR.  Tu je niekoľko otázok, ktoré som sa opýtal Viktora.

1, Klasická – ako si sa dostal k filmárčine?

Filmárčinu som neštudoval, pokladám ju skôr za remeslo, ktoré sa dá naučiť aj vlastnou cestou. K filmárčine ako takej som sa dostal v podstate až keď som nastúpil na ministerstvo a k vojakom. Už nestačilo natočit pár záberov na malý kompakt bez zvuku, vo Windows Movie Maker dodať nejaké audio a zavesiť všetko na youtube. Tu už bola profi kamera so všetkými tými zbytočnými nastaveniami, strihací software Avid a tiez pravidlá, ktoré bolo treba pri točení dodržiavať. Mal som štastie, že ma od začiatku viedol krok po kroku moj pracovný predchodca a naučil ma všetky základy točenia, na ktorých dodnes staviam. Neskôr som sa stal súčasťou Wazafaka štúdia, ktoré spája zopár kreatívnych ľudí okolo fotky, videa, grafiky a začal som sa venovať reklamným videám, napr. pre Becherovku Slovakia, Red Monkey Group, Good Night Drink a tak ďalej.

2, Čo si myslíš,  si viac fotograf alebo filmár?

Fotka prišla časom a úplne prirodzene. Foťák a kamera mali k sebe tak blízko,že dnes sa dokonca z foťákov stali kamery a naopak. Začal som fotiť na 35mm film a to mi v podstate vydržalo dodnes. Ale stále je to v podstate len hobby, živím sa točením, takže som asi viac “filmár”. Niekedy ale skrátka kamera nedokáže zachytiť to, čo dokáže zachytiť fotka.

3, Čo uprednostňuješ pre video – foťák alebo tradičnú kameru?

Na začiatku som samozrejme točil klasickou dv-čkovou kamerou, niektoré veci s ňou točím doteraz.  Neskôr, keď mi kamarát oznámil, že mu celý hudobný klip stočili na “foťák”, začal som sa o to viac zaujimať. Hľadal som možnosti ako dosiahnuť čo možno najfilmovejší obraz a odpoveďou bola práve vačšia hĺbka ostrosti. A tú z klasickej dv kamery nevyčarujete, maximálne tak použitím DOF adaptéru. Tak som prešiel na točenie zrkadlovkou, ako v súkromí, tak aj u vojakov.

4, Ako si sa dostal k natáčaniu v armáde?

Študoval som na výške, v tej dobe som už býval sám, peňazí bolo treba stále viac a hlavne pravidelne. Nájom, elektrika, jedlo. Tak som sa poobhliadol po nejakej práci a prišla ponuka na pozíciu vojenského kameramana. Usúdil som, že to môže byť zaujímavé, človek pocestuje, uvidí, naučí sa. Absolvoval som vstupný pohovor a bolo to. Začiatky boli ťažšie, hlavne keď si najmladší na ministerstve a navyše, dlhé vlasy sa u vojakov moc nevidia :) Teraz uz je všetko inak, po troch rokoch  ma už vojaci poznajú a je aj väčší priestor pre filmársku kreativitu. V minulosti bolo zvykom uspokojovať sa s takým tým STV-čkárskym trashom – starí svadobni kameramani spravili záznam z vojenského cvičenia v štýle tažkého komunizmu (i ked bol rok 2008), zobrali peniaze a všetci boli spokojní. Dnes už sú aj ľudia na ministerstve náročnejší. Dostal som väčší priestor a narástla hlavne ochota pre modernejší prístup. A to ma teší.

5, Pred pár dňami si sa vrátil z Afganistanu. Aké je to natáčať vo vojnovom prostredí?

No, na vojenské prostredie som v podstate zvyknutý aj zo Slovenska. Na cvičeniach točím streľby, lietam vrtuľníkmi či vojenskými lietadlami, ale stále to nie je také točenie, ako v Afganistane. Tam už človek cíti, že nejde o cvičenie, ale že sa reálne dostal do vojny. Slepé náboje v zásobníkoch su nahradené ostrými, vrtuľníky možu byť zostrelené, raketové útoky na základne su stále častejšie a prešnejšie. Všetko, čo sa predtým vojaci iba učili, tu musia zužitkovať tým najsprávnejším spôsobom. Je to skúška ohňom. Čo sa týka samotného točenia, treba si hlavne uvedomiť váhu zodpovednosti za zábery, ktoré točím. Prvoradá je bezpečnosť, nie len tá moja, ale aj ľudí, ktorých zaznamenávam. Všetci maju svoje rodiny a tým, že sa dostanú na obraz, sú v potencionálnom nebezpečenstve, že budú identifikovaní. A tým pádom aj ich pribuzní. To sa týka ako vojakov, tak samotných Afgancov, ktorí kooperujú s koaličnými vojskami. Ďalej je dôležité nezaberať rôzne strategické veci, ako su satelity, antény či vojenskú techniku. Napríklad na ploche letiska je úplný zákaz akéhokoľvek dokumentovania, čo znamená, že ak by mi v materiáloch našli čo i len jediný záber, či fotku z letiska, berú mi všetko a dvojtýždenná práca je preč. Takže si musím každý záber premyslieť dva krát a až potom stlačit record. Bezpečnosť vojakov a ľudí pracujúcich na základni je prvoradá.  Pamätám si, že keď sa mi omylom podarilo nafilmovať austrálske SF (special forces), vyvolalo to skoro medzinárodný škandál. Ti chlapci boli ozaj nahnevaní, lebo išlo o bezpečnosť ich rodín. Bol to ale krásny záber, dva Black Hawky a Chenokee vylietavajú spoza hôr, sprevadzané Apačom. No  o zábery som prišiel. Keby som si ich nechal, hrozilo by mi väzenie. Treba si tiež uvedomiť, že v Afganistane je v letných mesiacoch aj 50 a viac stupňov na slnku. Do toho je človek oblečený v neprestrelnej veste, prilbe a má dlhe rukávy, aby ho slnko úplne nespálilo. Navyše je tam strašne vysoká prašnosť, čo znamená, že technika aj samotné ľudské telo dostáva zabrať.  Zle sa dýcha, oči stále svrbia, všetky objektívy sú zaprášené, v ostrení je prach, v hľadáčiku je prach, v mikrofóne je prach, všade je prach. A podstatné je mať kameru stále pri sebe. Raketové útoky nie su pravidelné, niekedy útočia v noci, inokedy cez deň a keď chcem zachytiť aj túto situáciu, musím mať stále kameru po ruke. Čo sa samozrejme nie vždy podarí. Napríklad, posledné dva útoky na základňu boli v čase, keď sme obedovali a do jedálne kameru brat nemôžem.

6, Ako to podľa teba vyzerá v Afganistane?

K problematike konfliktu v Afganistane by som sa nerád vyjadroval. Neprináleží mi hodnotiť oprávnenosť či neoprávnenosť prítomnosti vojakov v krajine, aspoň nie takto verejne. Každá vojna je zlá a najviac na ňu doplácajú obyčajni ľudia. To je vec, ktorá sa nikdy nezmení. Ale vždy to bude mať aj druhú stranu. Slovenskí vojaci stavajú školy, cesty, stavajú miestnym studne, mentorujú afgánske ozbrojené sily, odminovavajú priestor, v skratke povedané pomahajú. Afganistan žije v 14.storočí, s výnimkou hlavného mesta a je tam nesmierna chudoba. Naši vojaci napríklad organizujú dobročinné zbierky pre obyvateľstvo, ktoré trpí najviac. Bez toho by boli odkazaní len sami na seba.

7,  Na cestu do Afganistanu sa určite nebalí ako na dovolenku. Čo z vecí, ktoré si si zbalil neľutuješ,  že si si zbalil a čo bolo totálne zbytočné niesť?

To je tažké povedať. Každú vec, ktorú si balím, viem, že môžem využiť. Či už je to zimná bunda, aj tá sa využije. Teplotné rozdiely medzi dňom a nocou su ozaj veľké. Cez deň sa potíte v prachu a v noci teplota klesne pod nulu, hlavne v zimnom obdobi. Teraz ale už beriem menej vecí ako tomu bolo prvý krát. Vačšinu batožiny mi zaberá aj tak technika. Dva HD kamkordery, štyri baterky, dve sady GoPro, mikrofóny, fotoaparát, statív, svetlo a podobne. Ale napríklad plavky by boli úplné zbytočné. Na základni sa nachádza len jedno jazero a tomu sa hovorí “Shit Lake”. Ide o nádrž, do ktorej sa vylievajú fekálie z celej základne, to znamená vyše 30 000 vojakov. Do toho sa sype ozaj silná chémia na rozloženie, čiže keby ste si tam uz len prst namočili, tie choroby by vás zožrali zaživa.

8, Čo plánuješ do budúcnosti?

Do budúcnosti si plány moc nerobím. Práca na ministerstve, teda aspoň tá moja, je ozaj zaživná. Človek precestuje zaujímavé krajiny, či už s ministrom alebo s vojakmi. Napríklad do Afganistanu na vojenskú základňu by som sa ako civilný kameraman len tažko dostal, to už nehovorím o Black Hawkoch, Herculesoch, Hummeroch a pod. Preto by som rád ostal tam, kde som a naďalej sa zlepšoval. Popritom v súkromí ďalej robil svoje projekty vo Wazafaka štúdiu.

foto: Viktor Cicko